Pôvodne som chcel generalizovať a napísať, že z pani premiérky nikdy nebude jeden z postarších bielych mužov, ktorých bezvýznamné egá blúdia parlamentnými chodbami. To by ale nebolo fér, z minimálne troch dôvodov:
a) šediny nám svedčia. Ak nie sú štyri a nie je to to jediné, čo máme na hlave.
b) celá politická elita je tu biela. Zrejme aj väčšina spodiny. Jedinou osobou, ktorá na dôležitom poste vykazovala známky iného živočíšneho druhu, bola bývalá ministerka práce (nie Radičová, pozn. aut.). Charakter Slovenska je tradične a väčšinovo anti-multi-kulti, čoho dôsledkom je okrem iného aj nefalšovaná radosť, s akou Daniel Lipšic masturbuje, keď pani Beatu "bolí hlava".
No najmä c) Iveta Radičová behom klátila stupienky politického rebríčka vďaka tomu, že nie je muž. A prezidentkou sa nestala vďaka tomu, že nie je hlúpy muž.
Vezmime si tri zlomové body jej politickej kariéry: prvenstvo v preferenčných hlasoch SDKÚ vo voľbách 2006 (rozumej "po mne všetci muži a neidentifikovateľné pohlavie Tatiany Rosovej"), milión hlasov vo voľbách prezidentských a významný podiel na odstavení bývalého pána premiéra od moci. Povedať, že je to dôsledok expresne rýchleho predkladania sociálnych zákonov, je ako vyhlásiť, že Richard Sulík odmietol euroval ako spermoidný superman, ktorý si z predvolebných plagátov obstriekal liberálne milieu.
Nie. Za oných politických okolností by takýto výsledok nedosiahol žiaden muž. Existujúci. S novou či bárskoľko starou tvárou. Akoľkovek silný a cieľavedomý. Je to pozitívny sexizmus? Aj keby. Iveta Radičová dokázala vo voličoch vzbudiť pocit, že politika sa netvorí v kluboch s nádychom drahej cigary. Dokonca ani tá slovenská. A že sa dokáže vzoprieť politickej maskulinite, ktorej línia sa vlní od Mečiarových vypredaných štadiónov až po dve plné čiary na dnes už tŕnistej tretej ceste.
Až na jednu výnimku. Avšak. Tu sa dostávam k človeku, v súvislosti s ktorým istý nemenovaný vrátnik v budove nemenovanej firmy zahlásil, že "keby tu prešiel ten bicyklista, tak nasadnem do auta a vyjebem ho na chodník".
Mikuláš Dzurinda - večný predseda, tieňový premiér vlastnej vlády. On ako úplne prvý vedel, čo je Radičovej najväčšia chyba. Že nie je ako on. Že nie je ako oni. A tak sa jej snažil pomáhať, ako sa len dalo, radiť jej, riadiť ju, ukázať jej svetlo na konci tunela, z ktorého sa nakoniec vykľul len ďalší vlak. To všetko pre ňu obetoval.
Nepodarilo sa a o päť mesiacov to prinesie svoje skazené ovocie. A dojem, ktorý to v ľuďoch zanechá, je ten, že keby bol Dzurinda kapitánom lode, nepotopila by sa po niečo vyše roku. Lepšie povedané, je to dojem, ktorý má byť zanechaný. Pretože všetko je kalkuk. Kalkuk prináša moc. A moc je všetko.
Dzurinda je ako narkoman, ktorý sa samostatne prihlásil do liečebne, po krátkom pobyte vyšiel von a okamžite rozmýšľal, kde zohnať ďalšiu dávku. Iveta Radičová je zdravá. Zatiaľ. Minimálne v tom, že dobre vie, koľko ľudí okolo nej je chorých.
Richard Sulík vykúpil šéfku exekutívy z toxického partnerstva. Po najbližších voľbách, keď budú nielen výsledky v červených farbách, bude mať ona možnosť ukázať, prečo jej je lepšie single. Pádom vlády štvorročné nadšenie z jej pohlavia vyprchalo (prosím, nebrať doslovne). Už sa jej podarilo presvedčiť osobnosťou. Nech si založí stranu a ukáže, ako sa dá zbaviť politických bardov a ich náručí podvratných ľúbostných metafor. Som presvedčený, že to pôjde.
No a keby som sa mýlil, jej kariéra sa skončila, čokoľvek dobré by zhnilo pod nánosom toho zlého a mokrý sen pravičiarov o slovenskej Železnej lady sa zmenil na púštnu búrku, stále si môže povedať: "Vždy lepšie než skončiť ako Igor Matovič".
