Káva, reči, káva

Autor: Matej Adámy | 5.2.2014 o 10:44 | (upravené 13.8.2014 o 17:03) Karma článku: 5,90 | Prečítané:  729x

Cestičku na Trenčiansky hrad počas leta lemuje vôňa živice, slnkom vyčerpaných turistov a malá reštaurácia, ktorá doposiaľ uvádza ceny aj v slovenských korunách, čím v mojich očiach dosiahla vrchol rurálneho hipsterstva.

Po rokoch od prijatia eura to má na človeka opačný efekt – pri pohľade na takýto cenník som sa pristihol, že netuším, či by ma predjedlo za 70 Sk spravodlivo naštvalo alebo nie. Už je to príliš dávno, čo ma dokázala rozladiť pôvodná mena.

Kúsok pod touto reštauráciou, na ktorej červená vlajočka Algida vyzerala ako znak ironickej hrdosti, sa nachádza malá kaviareň Coffee Sheep. V logu majú ovcu. Majitelia kaviarne jednoducho dostali nápad a stoja si za ním. Na stene sú farebné tabuľky. Jedna z nich prezrádza zákazníkom heslo na dostupné wi-fi, druhá im dáva na známosť, že kávu si môžu vziať. Anglické pomenovanie coffee take away bolo veľmi rázovito preložené ako káva ze sebu.

Zatiaľ čo vnútri je v teplý deň sparno ako v pracovni ulízaného Rudolfa Hrušínskeho, vonku boli v tieni uličky tri šikovné stolíky, z toho dva priamo pod viničom, ktorý vyzýva k sieste aj v skorých ranných hodinách.
"Len nedávno sme otvorili a okrem kávy by sme radi aj niečo piekli, niečo malé," oznámila mladá čašníčka turistovi z Čiech, ktorý sa usadil k vedľajšiemu stolu krátko po mojej objednávke.
"Ňáký to tiramisu bych si dal."
Otočila sa za ním. "Ja skôr croissant."
"No to taky. Ke kávě, vždyť víte."
Vie. Inak by o tom nezačala hovoriť. Inak by jej to vôbec nenapadlo a možno by roky čakala, kým si u nej niekto sadne ku káve, v jednej chvíli prudko vstane a vyhlási, že dostal nápad.

Čašníčka odbehla späť do sauny, český turista sa nahol k manželke – buď to, alebo išlo o veľmi škaredú call gril – a začal rozprávať o káve. Presne som vedel, čo bude nasledovať, lebo po takom prúde rečí nenasleduje nič iné. Bolo otázkou času, kedy oznámi, akú najlepšiu kávu kedy pil, prečo bola najlepšia a kde sa to stalo. S vierou, že nikto z nás ju nebude poznať a zostaneme sedieť s hryzavým pocitom menejcennosti. Tak som si to vyložil, keď som ho pomaličky začal nenávidieť.

Pri mne by sa ťažko prerátal. Nerozoznám od seba instantné kávy, arabské kávy ani pressá. Nie medzi sebou, ale v jednotlivých kategóriách. Keď na to v jazyku nie sú bunky, tak človek nič nezmôže, aj keby sa pretrhol. Ja som sa rozhodol nepretrhnúť sa a pracovať s tým, čo mám. Teda nerobiť nič.

Raz sme so Silvestrom šli po dobrom obede na kávu a po ceste mi vraví: "Dáme si presso, ale na Kubu."
"Na čo?"
"Na Kubu. Objednáme si obyčajné presso, ale povieme, že chceme Kubu."
"Ona bude vedieť, o čom hovoríme?"
"Včera vedela."
Nevedel som, čo je to na Kubu, ale nechal som sa zlákať. "Rozdiel je len pár centov, ale v chuti sa to nedá porovnať," vyhlásil, keď sme si dali dole saká.
"Nie je trik v tom, že to vieš porovnať a povedať, že Kuba je lepšia?" Hneď som si uvedomil, že bez kontextu znie táto veta čudne. Našťastie okolo nás nikto nesedel a nemal zahmlené predstavy o kontexte.
"Kuba je lepšia. Za tých pár centov to stojí."

Objednali sme si Kubu a vedel som, že za tých pár centov to stáť nebude. Niekto vidí pohár vody poloplný, niekto poloprázdny. V mojich chuťových pohárikoch takmer nič nie je. Ale kamarátovi urobilo dobre, že som dal na jeho radu o káve. Priniesli nám dve šáločky a ja som začal zúrivo mixovať doplnky – mlieko, biely cukor, hnedý cukor. Kým sa Silvester stihol spamätať, po čistom presse nezostali stopy.

"Takto ti je Kuba nahovno," skonštatoval.
"Prečo?"
"V prvom rade, potrebuješ polovičné množstvo vody. A bez všetkého. Čistá káva, čistá Kuba."
"Moja káva je špinavá."
"Veď práve."
"Lenže zatiaľ čo ty máš v šálke prázdno, ja mám kávy nad rysku a zapálim si k nej nie jednu, ale dve cigarety."
"Aj ja si dám dve."
"Budeš vyzerať smutne, celý zafajčený pri prázdnej šálke," prehodil som.
"Položil si pôžitok na oltár tabaku." Trafil. Leží tam hneď vedľa vône, prstov prirodzenej farby a zdravých orgánov.

Otázka od českého turistu visela vo vzduchu, rovnako tak šanca na moju menejcennosť. Nie je to ten pravý dôvod, prečo si niektorí ľudia za celoživotné vyberú povolanie mudrlanta? Nie je to zlé povolanie. Stačí vedieť aspoň niečo a doživotnou plácou vám je ten pohľad človeka, keď si v jednu chvíľu pomyslí: "Toto som mohol vedieť." Mudrlant zvíťazí a môže pokojne čakať na svoju ďalšiu obeť. Lenže si nie som celkom istý, či ich tak vidí – ako obete. Skôr ako študentov, ktorí majú piť zo studne jeho vedomostí. Či to chcú alebo nie. Lebo pred mudrlantom sa nedá utiecť, metaforicky. Dá sa len naozaj utiecť, kým na miesto činu príde polícia.

Čašník z podstaty svojej práce môže utiecť až vtedy, keď lokál opustí posledný zákazník. Vtedy už nemá ako oponovať a keď to aj urobí, skôr či neskôr si uvedomí, že vedie konverzáciu s holou stenou. Prípadne o ňu môže hodiť sklenenú fľašu, ktorú potom po sebe poctivo pozametá, lebo po sebe nechce nechať neporiadok. Nikdy som si nebol celkom istý, či heslo Náš zákazník, náš pán je absolútne platné. Je absolútne nefér, to viem. Kedysi, keď zákazník narazil na zlý lokál, mohol o tom maximálne povedať svojim priateľom a príbuzným, prípadne poslať písomnú sťažnosť niekam, kde to nikto nemal záujem čítať, nieto ešte riešiť. Naopak, keď bol zákazník v podniku nespokojný a navyše hulvát, majiteľ či personál si mohli urobiť presne taký poriadok, aký chceli. Pretože aj keby sa ten zákazník už nikdy nevrátil, príde iný súdruh, možno v sprievode ďalších súdruhov a tí sa možno budú správať normálne. Dnes sa nenosí ani taký móres, a už vôbec nie také oslovenie.

Krásna trenčianska čašníčka sa vrátila s vedomím, že jeden z hostí začne mudrovať. Videla to na ňom rovnako ako ja. Uvedomil som si, že pri robení nápojov mala dosť času na taktickú prípravu. Zvolila správnu. Najprv ho nechala hovoriť o jeho cestovateľských zážitkoch, kým plynule prešiel späť ku káve a jej prepojenie s miestami na tejto planéte. Trpezlivo si počkala na správnu pauzu, kým sa vyčerpá a knokautovala ho upozornením, že si pomýlil dve juhoamerické odrody. Takmer som vstal a začal tlieskať. Jeho manželka si decentne odpila z kávy, zatiaľ čo zákazník vedľa nej nebol v tej chvíli pánom na žiaden spôsob.
"Promiňte, ale to víte, ty roky dělaj své.."
Aj to vedela. A tak mohla veľmi rýchlo odvrátiť zrak a venovať ho ceste ku mne. Položila mi na stôl presso, ktoré som prvýkrát v živote úprimne ocenil.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?