Hovorí sa, že "človeka poznáš po ...".
Nemienim dosadiť, pretože tých koncoviek je neúrekom a ja na tento druh typizovania nie som. Skôr sa mi ohromne prieči, pretože sa z toho stala mantra obmedzencov a akési pomocné vodítko pre tých, čo k nim nemajú ďaleko. Spýtame sa ich prečo, veď hádam sa to nejako dá vysvetliť. Len tak nejako sa takisto dá vytušiť, že akýkoľvek dôvod v ich podaní vyzerá ako niečo, čo videli z okna cestou autom a nepamätajú si, kde presne a čo to vlastne bolo.
Rôzne obmeny tejto floskuly sa však netýkajú spoznávania, odhaľovania a recipročne ľudí, ktorí sa o to snažia. Slová a skutky, ktorým nechýba otvorený koniec, veď predsa len sme ľudia a je našou povinnosťou dokázať sa opraviť. Na to si netreba od kohokoľvek pýtať povolenie, stačí sa len trochu pootvoriť a spoznávať niečo, čo bolo doposiaľ cudzie, vzdialené niekde na opačnom póle, kde robia stopy iní.
Stáva sa, že človek za svoje slová a skutky draho zaplatí. S tým sa veľa nedá urobiť najmä vtedy, ak sú to práve obmedzenci, ktorí si nárokujú vystavenie účtu. Hovorí sa, že časy, keď si nikto nemusel ísť ďaleko po jeden názor, sú za nami. Obávam sa, že za nami nebudú nikdy, pretože nositeľom ideológií a myšlienok, ktoré si právom či neprávom nárokujú postavenie celospoločenské, sú vždy jednotlivci. Nie je absolútne nič zlé na tom, že ich vezmú za svoje. Keby nie, tak myšlienka celkom logicky prestala plniť svoj význam a je odsúdená na zánik. Nechce sa mi však žmúriť oči pred takými, ktorým ich pravda lepí oči a uši a so silou hovada sa púšťajú do boja. Je také ťažké byť voči súperom fér? V konečnom dôsledku sa ukáže, že víťazov niet a všetky slová či skutky sa v istej chvíli premenia na zaslúženú márnosť.
V jednej básni je verš o tom, aké to je "nahlas sa smiať a tancovať v boji s okolím" a "poslať pusu tým, ktorí tvrdia, že vedia". Tento tanec dokážu vykrokovať len ľudia s nadhľadom a úprimným presvedčením. Niečo bolo, niečo je a niekedy to hádam bude lepšie. Každý z nás nevie strašne veľa vecí. Nevidím dôvod nezmieriť sa s tým, dokonca tvrdiť opak.
Vieme však "to svoje" a tlupa hor sa bičovať! Pri troche perverznosti si môžem pomyslieť, veď prečo nie, úder od obmedzencov by nemal až tak bolieť, aj keď si oni myslia, akú strašnú majú v rukách silu. No ako som už povedal, bičujúce slovo je nefér zbraň, na ktorú neplatí akákoľvek dohoda o odzbrojení.
Najmä vtedy, ak "súper" dobrovoľne prijde s kožou na trh. Opakovane, zas a zas. So svojím presvedčením, ale bez kvalít obmedzenca. So svojou pravdou, ale rešpektom k pravde ostatných. Som rád, že v tom mori obmedzencov sa dajú rozpoznať, a to tak, že sa jednoducho nedajú potopiť. To nie je nejaká sprostá nálepka, ale výsada charakteru. Ten na sile nestratí nikdy. Práve vďaka tomu nemôžu byť akékoľvek prekážky takými, akými sa zdajú. Totiž, dokáže ich preskočiť čosi oveľa mocnejšie.
Nie je to tak dávno, čo som sa nachádzal v paranoidnom stave, že samotné slovo prichádza o svoju silu. Viem, je to hlúpe. Najprv som totiž zistil, že žiadne slovo, ako také, nedisponuje kvalitou. Má len sebestačný, jednoduchý význam, ktorý má svoju prirodzenú silu, a tá je veľmi ľahko zneužiteľná. Ten, kto ju dokáže dotiahnuť nad mieru, má vo svojej moci silu enormnú a je len na obmedzencoch, nakoľko sa im páči nápev.
Práve...
Práve preto je hýbateľom človek. Ono sa to nezdá, ale môže mu stačiť úplne maličký priestor na to, aby zlákal šibačov a celkom dobrovoľne, s najlepším svedomím, podstúpil všetko trýznenie, ktoré si pripúšťajú ľudia otvorenej mysle. Tancoval a smial sa do úplného konca...
Práve...
Práve preto nie je nič smutnejšie, ako banda pokrytcov, ktorí po funuse mávajú bielymi vlajkami a tvária sa, že je to v poriadku. Tí, ktorí dovtedy mučili myšlienku, zatiaľ čo považujú za výsadu blahosklonnosť k jej nositeľovi, pre ktorého bola úprimnosť slabučkou zbraňou oproti kavalkáde "protivníkov". Tak smiešnych protivníkov, že to nie je možné.
Práve...
Práve preto si kladiem otázku, či má zmysel zdieľať a snaha poznať. Pre obmedzencov to totiž neznamená vôbec nič. Veď prečo by aj malo? "Človeka poznáme po...", bez ohľadu na to, kam sa pohol čas, do ktorého kúta sa ukryl priestor a v ktorom pracovnom tábore zahynula ľudskosť. Hlavné je, že nič z toho nie je na očiach. V najhoršom prípde, keby aj bolo, treba si rýchlo podpísať ospravedlnenku. Nech je všetkým úplne jasné, kto to myslel a nemyslel vážne.
Nič sa nedá robiť, niektoré boje sú nad ľudské sily.
Veľmi rád by som odsúdil prvoplánovú neľudskosť, ale musím sa zastaviť, pretože si uvedomujem, že aj tie najhraničnejšie hranice sa akosi podali na ľudskosť. Poďme ju zbičovať, keď už je nám to tak vlastné, tak prirodzené, tak absolútne nenútené, že akékoľvek protesty žalúdka sa dajú utlmiť lusknutím prstov. Ešte lepšie, poďme sa v nepochopení chvíle pokúsiť o to najľudskejšie krvavé znásilnenie myšlienky a jej nositeľa. Nech nám sloboda slova nepríde hlúpa, nech sme vlkmi, ako sa patrí, nech sa radujeme z prachu. Možno je to celé o ňom. A tých, "čo si myslia, že vedia".
