reklama

Hneď za potrebou prežiť

Prvýkrát som osve zažil pocit, na ktorý ľudia z nižšej strednej triedy nie sú pripravení.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Je to ten pocit, keď prídete s prádznym pohárom k umývadlu, potočíte kohútikom a okrem pár smutných kvapiek, ktoré ani nevedia, načo tam ešte sú, nevylezie z rúrky vôbec nič. Nevravím, že sa mi to nestalo predtým, ale vtedy to bolo iné. Keď som zdieľal byt s rodičmi, bola to ich zodpovednosť, že moje hrdlo bolo suché. Vtedy sa mi stačilo poprechádzať po byte, vyskúšať pre istotu všetky kohútiky, lebo človek nikdy nevie, a potom vytiahnuť z chladničky minerálku a v napätí počkať, kým sa voda vráti.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Tentoraz som na to bol sám a trvalo mi len pár minút, kým som prepadol panike a chmúrnym vyhliadkam, že pôjdem s prádznymi fľašami k cyklotrase neďaleko môjho domu, kde je vodovodný kohútik zadarmo pre všetkých. Keď je sparné leto, môžete sa pri ňom pristaviť a načapovať si, pretože bez vody život nemôže existovať, dokonca ani v Petržalke. Už som niekoľkokrát prešiel okolo s chuťou napiť sa, ale vždy som si to rozmyslel. Logicky som došiel k záveru, že nie všetci bezdomovci majú fľašu a tí bez nej, aby žiadna kvapka nevyšla nazmar, sa musia k hrdlu nahnúť ústami. Nedôverujem týmto ľuďom, že sa dokážu nahnúť presne tak, aby sa životom zbedačenými perami nedotýkali okraja rúrky. Určite to nerobili, ani keď mali kde bývať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Rovnaký pocit som mával, keď ešte neexistoval kečup v umelohmotnej nádobe a ja som sa musel pozerať, ako si otec pri spoločnom obede odleje kečup na svoje špagety zo sklenenej fľašky, po tomto akte poctivo oblíže jej okraj a podá mi ju bez toho, že by sa mi pozrel do očí. Vždy som dúfal, že v tom je aspoň trochu hanby za to, čo práve urobil, ale nie. Jednoducho sa tak veľmi tešil na jedlo, ktoré mal pred sebou, že moje znechutenie zohrávalo druhotnú úlohu. Ak vôbec nejakú.

"Sústreď sa na to, čo más na tanieri," povedal mi vždy, keď som to nerobil. Nedá sa čakať od dieťaťa, že špagety budú tak dlho stredobodom sveta, kým si ich všetky nenapchá do hlavy. Nielen pre ženy platí, že prestanú myslieť pri pohľade na trblietavé predmety. Pre decko je zaujímavá aj lyžička. Samozrejme, ak na nej práve nie je špenát a matka vám ho nepodáva s pohľadom dozorcu vo vietnamskom zajateckom tábore. Keď sa minú predmety úzko súvisiace s jedlom, na rad prichádza obrus, tie umelohmotné chujoviny, ktoré držia obrus na stole, spodok stola a vrcholom programu je odchod z kuchyne popod stôl, akoby tam vôbec nikto nesedel. Za odmenu je facka, návrat k stolu a veľká porcia špenátu. Dvadsať rokov nato sa veci mali inak. Stratil som všetku trpezlivosť s tým, ako sa otcov jazyk dotýka fliaš od kečupu, korenia na polievku a vlastne úplne všetkého, kde sa nachádzala ochutená tekutina. Niekoľkokrát som ho v tejto veci konfrontoval, ale vždy ma odbil s istotou človeka, ktorý celý život šéfoval rodinnému stolu a ja som tam bol len z jeho milosti.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď som prvýkrát videl, že začali pchať kečup do robustných červených nádob z umelej hmoty, ktoré mali na vrchu len taký uzučký otvor na podávanie produktu, takmer som sa rozplakal od šťastia. Koniec neželaným baktériám, ktoré by po správnosti aj tak mali skončiť len na ústach mojej matky! Tá nech ich má. Sama sa rozhodla, nikto ju do toho netlačil, aby sa vzali. Som si istý, že takisto sa jej to nepáčilo, keď videla otca v akcii prvýkrát. "Len sa neposer. Ja som živiteľ rodiny a ja si môžem lízať, čo ja chcem." Neviem, či jej povedal práve toto, ale v 80. rokoch si to muž ešte mohol dovoliť.

Moja radosť trvala do ďalšieho špagetového incidentu, keď som na vlastné oči videl, ako otec stračil jazyk tak hlboko do toho malého otvoru, ako len vedel, a dôkladne ho prečistil. Matka sa na to pozerala mierne žiarlivo. "To fakt? Naozaj to stojí za to?", takmer som zakričal. V ten deň otec zistil, že mu viac chutí ostrý kečup než sladký a v rodičovskom byte boli odvtedy vždy dve nádoby na kečup: jedna preňho a druhá pre normálnych ľudí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bolo to nedávno, čo sme spolu hútali, ako si poradiť s mojou kuchynskou batériou. Voda bola všade okolo umývadla, zvyčajne aj na zemi, a ja som mal stále častejšie pocit, že mi spolu s mužskou dôstojnosťou preteká medzi prstami. Domáci kutil zo mňa nikdy nebude, ale nenechám jednu batériu, aby ma uviedla do depresívneho stavu. Už sa mi to stalo s ovládaním domáceho kotla a výsledkom bol účet za plyn, ktorý som veľmi dlho nevedel pochopiť. "Bude to niečo s tesnením," povedal otec a zapol baterku, aby na rozobraté kohútiky lepšie videl. Aj mne to napadlo. Vždy je to niečo s tesnením. Nechal som si to pre seba a počkal na potvrdenie. Jedno tesnenie sme urobili a ďalšie dve nechali na neskôr, lebo ešte neboli v katastrofálnom stave.

Pomsta na seba nenechala dlho čakať a už je to asi týždeň, čo by voda z batérie rada tiekla plným prúdom a bez prestávky. Len v televízii kvapkanie z kohútika neprejde časom do plnohodnotného pekla, zistil som. Ako správny kutil-úbožiak som víťazoslávne odstavil vodu na celom byte a rýchlo utekal do kuchyne, aby som vysmial celú batériu aj s jej vyjebaným tesnením. To trvalo do okamihu, keď som dopil posledné dve deci z mojej fľaše na vodu a potreboval som doplniť zásobu. Kým som pustil prívod, načapoval si liter a znovu ho zastavil, do prázdna vyšumeli ďalšie dva. To isté sa zopakovalo, keď som potreboval umyť tanier, potom dva hrnce, potom si znovu načapovať liter, lebo som z toho celého zostal nejaký smädný, potom panvicu a keď prišiel čas urobiť si kávu, uvedomil som si, že som prehral na celej čiare. Tri dni som zbieral odvahu ísť do sprchy a zmyť zo seba nános hanby, ktorý sa tam začal zbierať veľkou rýchlosťou.

"V skrini je kufrík so všetkým, čo potrebuješ. Šrobovák s nadstavcami, kliešte, no všetko. Vezmi si a nezabudni vrátiť," oznámil otec, keď som sedel u rodičov v kuchyni a očami zaklínal ich suchú batériu. Matka ocenila, že som prišiel na návštevu až po tom, čo som sa osprchoval, pretože práve v kuchyni zavesila nové záclony a je fajn, že hneď nenapáchli od bezradnosti.
"Už som si požičal druhý šrobovák a nesedela ani jedna hlavica. Nemôžem to tesnenie vymeniť, keď sa k nemu nedostanem."
"Vravím ti, že v kufríku je všetko."
"Ako to môžeš vedieť? Naposledy sme si aj tak požičali ten susedov," pripomenul som mu, ako sa veci majú.
"Ja mám lepší," kontroval otec.
"Ani to nemôžeš vedieť."
"Aj tak mám lepší."

Kufrík som nechal kufríkom s odôvodnením, že si to musím znovu celé premyslieť - aby sa mi neminuli veci, ktoré sa dajú odložiť na neskôr. Premýšľal som celou cestou až do momentu, keď som sa zastavil pred dverami od bytu. Na rovnakú stranu mám otočenú aj kuchyňu a cez otvorené okno som sa započúval do vodopádu, ktorý smeroval do umývadla spolu s mojou zásobou testosterónu. Keď som prvýkrát v byte odstavil vodu, nedošlo mi, že raz na to môžem aj zabudnúť. Po celodennom trápení som si povedal, že keď raz budem bývať so ženou, do hodiny to budem mať hotové, aby ma neprestala mať rada. Určite to tak bude.

Na druhý deň ráno som si povedal, že na to pôjdem inak: pozriem sa zospodu. Otvoril som skrinku pod umývadlom a objavil svätý grál – ďalší kohútik na odstavenie vody, ale len pre toto zakliate umývadlo. Už dávno som nič tak neodstavil ako hentú kurvu. Ihneď som pustil sprchu a sedel tam polhodinu. To bol darček za všetky tie litre, ktoré dovtedy vyšli nazmar.

Osudové ráno, keď aqua prestala plniť myšlienky a poháre, bolo ako úder medzi oči. Zo zúfalstva som nechal pustené úplne všetko. Vychádzal len vzduch. Myšlienkový pochod vyústil do razie v mrazničke. Netrvalo mi dlho, kým som si spomenul, že tam mám vo formičkách odložené kocky ľadu do whisky, ktorú som dopil pred ôsmimi mesiacmi. Odvtedy som sa doma vo chvíľach absolútnej samoty opíjal len z vína, ktoré mi s ľadom nechutí. Vybral som z poličky jeden čistý pohár, nahádzal do neho kocky a pozoroval, ako sa roztápajú. Po desiatich minútach som musel odvrátiť zrak, lebo to len stupňovalo smäd. A tak som si sadol k pracovnému stolu, pozeral sa na prázdnu fľašu a rozmýšľal nad bezdomovcami, ktorí pri cyklotrase veselo pijú z verejného vodovodu a ako mi bude lepšie, keď vyskočím z balkóna.

Na toto by takí jaskynní muži nemali žiaden nárok. Treba ale povedať, že mať nárok na niečo vtedy nebolo až tak potrebné. "Čo tým myslíš, že nie je voda? Okamžite nejakú zožeň," povedala by mi moja jaskynná žena, lebo v tých časoch by si to mohla dovoliť. Nemala by v čom vyvariť mamutie stehno a potom podvečer napariť posteľné prádlo, pravdepodobne takisto z mamuta. Posteľ by som spravil ja, lebo by som bol zručný v práci s drevom. To by som mal po otcovi, ktorý by to mal zase po svojom. Všetci by sme vedeli, aké drevo je dobré na tvrdý spánok, ale zase nie je nevhodné na chvíle, keď je treba uspokojiť jaskynnú ženu. Ona by si veľmi dobre uvedomovala, že nemôže mať absolútne pohodlie, ale vo vnútri by ju hrialo vedomie, že jaskynný muž pre to robí všetko, čo je v jeho silách.

Loviť by som chodil väčšinou sám, ale keby šlo o nejaké malé zvery, vzali by sme oštepy do ruky obaja. Aj ona chce priložiť ruku k dielu a vďaka kuchynskej práci na mamuťom stehne má rešpektabilné bicepsy. Susedov by sme veľa nemali, pretože by som v jaskyni potreboval pokoj na písanie a maľovanie na stenu. To by bola moja jemnejšia stránka, ktorú by mi jaskynná žena tolerovala, kým budem úspešne nosiť jedlo na stôl a tiež aj teplé prikrývky. A keby za nami došiel muž bez jaskynného bydliska, ktorý sa túla po okolí a prosí o pomyje a vodu, musel by si nosiť svoju fľašu, lebo ústna hygiena by pre mňa aj jaskynnú ženu bola na druhom mieste, hneď za potrebou prežiť.

Som si takmer istý, že by som sa skamarátil s pterodaktylom. Nie s obrovským, ale s jedným z tých menších druhov, ktoré by pokojne nadávali dnešným papagájom do buzerantov. Veľké pterodaktyly nie sú o nič krajšie ako draky, ktoré pľujú oheň a kradnú princezné panovačným kráľom, ktorí neskôr prídu na svoju chybu a po hrdinnom čine mladého princa a ich návrate domov sa zrazu všetci majú lepšie. To by som ale v jaskyni nevedel, lebo vtedy ešte neboli rozprávky. Sám by som musel pre naše deti nejaké vymyslieť. A nie zopár, ale na každý večer novú. Deti sa skôr či neskôr dozvedia, že okrem kameňov a dreva poznám veľké hovno, ale majú dosť času, aby na to prišli. Moja žena by to už dávno vedela a ocenila by, že do výchovy potomstva vkladám aspoň nejaké úsilie.

Z predstáv o mojom jaskynnom živote ma vytrhol zvuk vody, ktorá sa začala valiť do celého bytu. Ako sa ukázalo, niečo robili na baráku a na pár hodín potrebovali odstávku. Hneď som si spomenul, že som všetky hluché batérie vytočil do maxima, pretože iba jednu by som zrejme prepočul. Rýchlo som ich pozatváral, až na tú kuchynskú, pre ktorú by to aj tak vôbec nič neznamenalo. Medzitým na mňa totiž došiel hlad. Napustil som vodu do hrnca, pod umývadlom ju odstavil a urobil si obrovskú porciu špagiet. Ani sobota nemusela byť. Za všetko trápenie som si zaslúžil. Keď sa slaninka pekne dopiekla a slíže boli al dente, všetko som si to pozhŕňal na tanier, vytiahol z chladničky kečup, ochutil špagety a ten veľmi úzky otvor, ktorý je na vrchu moderných umelohmotných nádob, som poriadne pooblizoval zo všetkých strán. Aspoň raz som chcel vedieť, aké je to byť pánom domu.

Matej Adámy

Matej Adámy

Bloger 
  • Počet článkov:  131
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Stand up komik a autor knihy Šálka v prachu. Zoznam autorových rubrík:  GlosáriumČriepky ostrovnej poézieNezaradenéOstatnéInéStand-up

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu